Brutalizmus v architektúre: Kontroverzný odkaz 20. storočia

Máloktorý architektonický štýl vyvoláva také rozporuplné reakcie ako brutalizmus. Pre jedných priam synonymum nevkusnosti a neľudskosti, pre druhých odvážna, čestná architektúra, ktorá neuhýba realite. Počas svojej najväčšej slávy v 50. až 70. rokoch minulého storočia brutalizmus zásadne ovplyvnil podobu miest po celom svete. Hoci dnes už príklon k jeho estetike masívneho betónu opadol, diskusie okolo brutalizmu neutíchajú ani po dekádach.

Čo charakterizuje brutalizmus?

Kľúčové znaky brutalistickej architektúry možno zhrnúť v niekoľkých bodoch:

• Dôraz na surové, neopracované materiály, predovšetkým betón (francúzsky termín béton brut, teda surový betón, dal brutalizmu meno). Betón sa odlieva do jednoduchých foriem priamo na stavbe a ponecháva sa neomietnutý, aby bola viditeľná jeho štruktúra a odtlačky debnenia.
  
• Geometrické, kubické tvary, mohutné bloky a hlboké zárezy, ktoré svojou monumentálnosťou až desia. Brutalistické budovy majú často podobu masívnych kvádrových veží a pevností s minimom okien.
  
• Opakovanie rovnakých modulárnych prvkov v pravidelnom rastri, uniformná mriežka bez hierarchie. To umožňuje variabilitu a možnosť neskoršieho rozšírenia budovy.
  
• Absencia dekorácií a ornamentov, surová obnaženosť konštrukcie a technických detailov ako potrubia či vzduchotechniky. Nič sa neskrýva, všetko je vystavené na obdiv.
  
• Funkčnosť a účelnosť ako primárny princíp návrhu. Forma nasleduje funkciu, estetické hľadiská sú druhoradé. Dispozícia má byť racionálna a efektívna ako stroj.

Cieľom brutalistických architektov bolo vytvoriť úprimný, priamočiary štýl bez prikrášľovania, ktorý sa nebojí ukázať svoju konštrukčnú podstatu.

Budovy mali odrážať „morálku“ materiálov, z ktorých sú postavené, nie maskovanú za hladké omietky a ozdoby. Estetika ustúpila do úzadia na úkor vyzdvihnutia funkcie a „strojovej“ efektivity.

Počiatky a rozmach brutalizmu

Za krstného otca brutalizmu sa zvykne považovať švajčiarsko-francúzsky architekt Le Corbusier. Práve on začal ako prvý pracovať so surovým betónom v takej miere a nazval tento prístup béton brut. Prvým skutočne brutalistickým projektom bola jeho Unité d’Habitation v Marseille z roku 1952.

Le Corbusierove myšlienky rozvinuli britskí architekti Alison a Peter Smithsonovci, ktorí prišli s pojmom „Nový brutalizmus“. Tým popisovali svoje návrhy, napríklad školu v Hunstantone (1954), ktoré vyzdvihovali čestnosť materiálov a konštrukcie.

Hnutie brutalizmu rýchlo nabral na popularite a rozšíril sa do celého sveta. Za všetky príklady možno uviesť:

• Boston City Hall (Kallmann, McKinnell & Knowles, 1968)
• Knižnica Robarts Library v Toronte (Warner, Burns, Toan & Lunde, 1973)
• Trellick Tower v Londýne (Ernő Goldfinger, 1972)
• Budova Slovenskej národnej rady v Bratislave (Pavel Merjavý, 1972)

Brutalizmus sa uplatnil najmä pri stavbe vládnych a administratívnych budov, univerzít, kultúrnych centier ale aj bytových komplexov. Monumentálny výraz mal odrážať modernosť, pokrok a silu inštitúcií.

Prečo je brutalizmus kontroverzný?

Hoci mal spočiatku veľké ambície zlepšiť život ľuďom, brutalizmus sa nakoniec stal terčom kritiky verejnosti aj odborníkov. Medzi hlavné výčitky patria:

• Neľudská mierka a chladné, odcudzujúce prostredie. Mohutné betónové bloky pôsobia skľučujúco a nezohľadňujú ľudskú individualitu.
• Zanedbaný stav budov spôsobený degradáciou betónu a nízkou údržbou. Mnohé brutalistické stavby dnes pôsobia ako rozpadajúce sa ruiny.
• Nepraktickosť a zlá funkčnosť. Napriek deklarovanému dôrazu na účelnosť mnoho brutalistických projektov trpí nevhodnými dispozíciami a zlým technickým stavom.
• Asociácie s totalitou a represiou. Prísna uniformita a šedivosť brutalistických sídlisk evokujú socialistické paneláky a potláčanie individuality.

Kritici obviňujú brutalistov, že uprednostnili ideologickú čistotu pred reálnymi potrebami užívateľov a vytvorili budovy síce výrazné, no v konečnom dôsledku neprívetivé a nevhodné na bývanie.

Prečítajte si aj: 10 zvláštnych faktov o architektúre, ktoré musíte poznať

Druhá vlna záujmu o brutalizmus

V posledných rokoch však brutalistická architektúra zažíva istú renesanciu. Mnohí oceňujú jej smelé, skulpturálne tvary a odvahu ísť proti prúdu oproti konvenčnému vkusu.

Dnes už kultové brutalistické stavby ako londýnske Barbican Centre či Robinove Hoodove záhrady prechádzajú rekonštrukciou a tešia sa novej obľube najmä u mladšej generácie. Brutalizmus nachádza uplatnenie aj v súčasnom dizajne a populárnej kultúre. Svedčia o tom napríklad:

• Oceňovaný film The Brutalist (2024) o fiktívnom architektovi Lászlovi Tóthovi
• Móda inšpirovaná estetikou brutalizmu, napríklad betónové doplnky a šperky

Zvýšený záujem pramení aj zo širšieho prehodnocovania modernistického dedičstva. Mnohí volajú po citlivejšom prístupe k brutalistickým stavbám a po uznaní ich architektonických kvalít.

Odkaz a budúcnosť brutalizmu

Nech už k brutalizmu zaujmeme akýkoľvek postoj, jeho vplyv na podobu miest 20. storočia je nespochybniteľný. Otvoril nové možnosti použitia betónu, inšpiroval odvážne tvary a podnietil diskusiu o úlohe architektúry.

Mnohé brutalistické budovy, kedysi zatracované, sú dnes uznávané ako ikony svojej doby a chránené ako pamiatky. Ukazuje sa, že po citlivej obnove môžu naďalej dobre slúžiť svojmu účelu.

Väčšina architektov sa možno nehlási priamo k odkazu brutalizmu, jeho estetika surovej konštrukcie a geometrická čistota aj naďalej inšpiruje. Dnešní tvorcovia však k nej pristupujú menej dogmaticky a s väčším ohľadom na kontext a ľudské merítko.

Poučenie z brutalizmu je dvojaké – na jednej strane odvaha neuhýbať pred výzvami a tlačiť architektúru do nových polôh, na strane druhej pokora a rešpekt k prostrediu a užívateľom. Budúcnosť ukáže, či sa podarí nájsť rovnováhu medzi týmito princípmi.